Hiking v Las Vegas

West Coast Trip 2013, Day 1

Svižne kráčame letiskom a za kolieskami našich kufrov nechávame Portland, nech si je aj ďalej rovnako čudným miestom, akým bol pred tými tromi mesiacmi, keď sem dorazili baby. Dnes večer nás čaká Las Vegas. Rovnako tak čaká aj ďalších stotisíc turistov, to však zistíme až neskôr. 

Na palube najväčšej lietajúcej ryby na svete, mimochodom pre získanie tohto prestížneho označenia úplne stačí, aby ste si na celý bok lietadla namaľovali lososa, takže na palube hnusne pomaľovaného boingu strávime dve hoďky, dostaneme dvanásť minipraclíkov a dva deci pomarančového džúsu, zatiaľ čo tí buržuji z first class o dva rady pred nami tlačia trojchodovú večeru a tuho premýšľajú, či ju zapijú bielym, alebo červeným vínom. Za let americkým lowcostom Alaska Airlines z Portlandu do Las Vegas sme však zaplatili menej, ako za IC Bratislava – Košice, sme teda radi aj za praclíky.

Portland – Las Vegas | Väčšia mapa >>Zámerne sme si vybrali večerný let, aby sme mohli kukať na vysvietený Strip, čo je vraj najkrajšia panoráma, akú môžete pri pristávaní vidieť. Chýry neklamali, no chvíľami silno pochybujeme, či dokáže pilot rozoznať, ktoré zo všetkých tých miliónov svetielok označujú runway. Dokázal. Je pol desiatej večer, čakáme na kufre a v miernom strese hútame, ako sa takto v noci dostaneme z letiska do požičovne, kde máme rezervované auto. Kto videl pár dielov CSI Las Vegas, ten náš strach pochopí.

Riešenie je nakoniec americky jednoduché. Letisko vo Vegas má samostatný Rent-a-car exit, ktorým sa dostanete na zastávku Rent-a-car busu, a ten aj v noci vozí ľudí zadarmo každých pár minút medzi letiskom a niekoľko kilometrov vzdialeným McCarran Rent-a-car centrom. Pre lepšiu predstavu – to centrum je asi dva krát tak veľké ako bratislavské letisko a pobočky tu majú všetky väčšie americké požičovne, áut sú tu tisíce. Otrávený pánko z Hertz-u sa nám k požičanému autu snaží predať poistky kryjúce všetky nešťastia, aké nás môžu stretnúť, hurikánom začínajúc a odkusnutím ucha Mikom Tysonom končiac, nakoniec aj napriek pôvodnému odhodlaniu berieme aspoň fuel refill. To znamená, že auto môžeme vrátiť s prázdnou nádržou a jej naplnenie zaplatíme teraz za cenu benzínu vo Vegas. Tá by mala byť, tak ako všetko ostatné, výrazne nižšia, než v San Franciscu, kde plánujeme auto vrátiť.

[easymedia-gallery med=“270″ style=“light“]

Dostávame nejaké papiere s číslom poschodia a parkovacieho miesta, no kľúče žiadne. Zaplatili sme asi 500 dolárov a stále nevieme, aké auto sme si vlastne požičali, iba to, že by to mala byť stredná trieda, nech už to v tejto krajine znamená čokoľvek. Eskalátor, prvé poschodie, číslo dvesto, dvestodvadsať, dvestoštyridsať, sme na mieste. Parkuje tu úplne nová Toyota Camry, veľká krava s vylešteným bielym lakom, kufrom tak na tri mŕtvoly a najazdenými dvoma tisíckami míľ. Kľúče sú v zapaľovaní, my sme v eufórii, ale ani tak nezabúdame na rady z travel webov a detailne kontrolujeme všetky poškodenia. Drobné škrabance na blatníkoch, ale hlavne fancy ryhu cez celú strechu fotíme mobilom, nech sú dôkazy, keď nám to budú chcieť dať zaplatiť. Tu by mala nasledovať pasáž, v ktorej mi mexický parkovač áut vysvetľuje, ako zaradiť spiatočku na automatickej prevodovke a kde kurva je v tomto aute ručná brzda, ale príbehu by to veľmi nepomohlo. Na výjazde z parkovacieho domu požičovne celkom suverénne ukazujeme pani v uniforme všetky škrabance, ktoré sme objavili, no tá naozaj škaredo zazrie a odpálkuje nás mrmlaním: Čo dnes všetci s tými škrabancami majú. Očividne nie sme prví, kto si dnes prišiel požičať auto poučený múdrosťami z diskusných fór. Otvára rampu a my vyrážame do ulíc Las Vegas.

Nie tak celkom, najskôr diaľnica, až potom Strip, blúdenie naozaj tmavými uličkami najvysvietenejšieho mesta sveta a potom už konečne Howard Johnson Inn. Ten najlacnejší hotel, aký sme našli. Noc tu stojí v prepočte asi 10 EUR na osobu, je to presne také miesto, aké poznáte z Breaking Bad a bývajú v ňom rovnako rôznorodé demografické skupiny, teda tínedžeri, socky a východoeurópski turisti. Ak by sme vám mali dať pred cestou do tohto mesta tri rady, tak tá najzásadnejšia by bola, že nikdy, ale naozaj za nič na svete nechoďte do Vegas v piatok večer. [easymedia-gallery med=“282″ style=“light“] Predstavte si posledný víkend pred Vianocami v nákupnom centre, vynásobte desiatimi a získate približnú predstavu, koľko ľudí tu je. V živote som už čakal v rade na všeličo, veď nakoniec kto pozná státie v radoch lepšie, ako občan postkomunistickej krajiny, no stáť v húfe ľudí päť minút len preto, aby som mohol vyšľapať po schodoch nadchodu, to som zažil len vo Vegas.  Teraz je niečo pred polnocou, vzduch má stále riadne cez 30°C a my sa predierame davom nadrbaných gamblerov a žien zväčša oblečených za štetky (vôbec nevadí, len konštatujem), stretávame množstvo čudných postavičiek, ale len jediný človek sa tu motá s ruksakom na chrbte.  Áno ja.  Zadýchaní a spotení nakoniec stíhame dva sety fontány Bellagio, voda strieka 140 metrov do výšky, osvetľuje ju 4500 svetiel a celé je to perfektne zosynchronizované s hudbou. Chlpy sa ježia, oči lesknú, smartfóny akože cvakajú. Posledná rada na dnes – toto musíte aspoň raz v živote zažiť. Keď sa sem o dva dni vrátime, budeme mať ďalšie rady. [easymedia-gallery med=“291″ style=“light“] Po polnoci prebehneme pár slávnych kasín, dáme drink v Hooters, čo je podnik s biznis plánom postaveným na prsiach svojich čašníčok, prudko vtipný amík tu odo mňa vyzvedá, na ktorú vežu v meste sa lezie najlepšie, pretože človeka s ruksakom na chrbte v bare vraj ešte nestretol. Keďže ráno vyrážame na 500 km trasu cez dva národné parky a patrilo by sa pospať si aspoň päť hodín, tak to balíme na miestne pomery neslušne skoro a mŕtvi padáme do postelí klímou vychladenej motelovej izby. [symple_box color="green" text_align="left" width="100%" float="none"] Prečítajte si aj: West Coast Road Trip Day 2 – Zion National Park >> West Coast Road Trip Day 3 – Antelope Canyon & Monument Valley >> [/symple_box]   [symple_highlight color="blue"]Jedenásť dní, 4 000 kilometrov, traja ľudia a jedna Toyota. Tak vyzeral náš augustový road trip po západnom pobreží Ameriky. Prešli sme stovky kilometrov po cestách bez jedinej zákruty, ale aj najkľukatejšou ulicou sveta. Spali sme v sklenenej pyramíde vo Vegas, v karavane na brehu jazera, v stane s preglejkovými stenami, ktorý bol drahší, ako luxusný hotel, ale najčastejšie v zastrčených malých moteloch, kde sa na raňajky podávali donutky veľkosti dvojeurovky. Bývali sme vo štvrtiach, kde masívne pokérovaní Mexičania o desiatej večer vyhadzujú v amoku cez okná svojho domu nábytok do ohňa na dvore a nikomu to nepríde ani trochu zvláštne. Živili sme sa sladkými rožkami natretými arašidovým maslom, zajedali sme to babykarotkou a sušeným ovocím. Bolo nám dobre.[/symple_highlight]